Hospic Milosrdných sestier

VETERNÍKY –splnenie priania zomierajúcemu baníkovi

Energia pre život

10. jún 2017 19:46

VETERNÍKY – splnenie priania zomierajúcemu baníkovi

Hospicový tím sa usiluje vrámci svojich možností a v spolupráci s rodinou pacienta plniť posledné želania pacienta.
Prinášame opis momentu, kedy sa tímu podarilo jedno z prianí zomierajúceho splniť:

„Bola som na pracovnom stretnutí v Bratislave, spomína sestra Noemi, riaditeľka hospicu, ... všimla som si počas stretnutia, že mi volala sociálna sestra Monika z hospicu, a tak som jej po stretnutí zavolala späť. Monika mi povedala: Noemi, mohla by si v Bratislave kúpiť jednému pacientovi veterníky? Má na ne veľkú chuť... Pravdaže, povedala som.
Večer som sa vrátila do hospicu aj s dvoma chutne vyzerajúcimi veterníkmi. Službu konajúca sestra veterníky prevzala s tým, že keď sa pán Horník (priezvisko vymyslené) prebudí, že ho ponúkne. Vraj už vie, že mu ich kúpim :)

Na druhý deň prišla za mnou Monika do kancelárie a povedala mi, že pán Horník by bol rád, keby k nemu prišla tá, ktorá mu kúpila tie veterníky :)
Porozprávala mi viac o pánu Horníkovi, baníkovi po päťdesiatke, o tom, že prišiel k nám s veľkými bolesťami typickými pre druh rakoviny, ktorej konečné štádium prežíval ... to sa podarilo nášmu tímu zvládnuť, ... ale hovorila mi i o jeho vnútorných bolestiach, že nikto z rodiny za nim neprišiel, hoci rodinu informovala, že je u nás hospitalizovaný a že sa nachádza v konečnom štádiu onkologického ochorenia, nemá pred sebou veľa dní.
Povedala mi, že pán Horník už prvý veterník s veľkou chuťou zjedol (a aj vyvracal vzhľadom k ochoreniu, ktoré má) ... ale že sa pamätá iba na to, že zjedol veterník, že ešte jeden má a na vracanie ani nespomína.
Zišla som na prízemie, zaklopala som na izbu číslo 5 a vošla som. „Dobrý deň, pán Horník." pozdravila som s úsmevom. Predo mnou bol muž po päťdesiatke ležiaci na polohovacom lôžku, muž s opálenou pokožkou, pokožkou, ktorá obopínala kosti. Bol vychudnutý ale oči mal bystré. V jeho očiach som vyčítala otázku, že kto som? ... a tak som pristúpila k lôžku, chytila som jeho ruku do svojich dlaní a predstavila som sa: Volám sa sestra Noemi a to som ja, ktorá som Vám kúpila veterníky :) ... a v tej chvíli zažiarili v očiach pána Horníka priam žiarivé iskričky, z ktorých sa vykotúľali slzy... Bol to pre mňa veľmi silný moment – pán Horník s úsmevom a slzami v očiach teraz chytil moje obidve ruky do svojich slabých rúk a ťahal ma k sebe. ... vycítila som, že ma túži obdarovať bozkom vďaky a keďže on sa už nevládal zodvihnúť, naklonila som k jeho tvári svoje líce a on ma pobozkal. ... tíško opakoval – MNE kúpila RIADITEĽKA veterníky... Ďakujem. ... cítila som sa hlboko šťastne. ... ukázal mi na malú fotku svojich rodičov (ktorú zrejme celý život nosil pri sebe – bola ošúchaná) ... ukazoval mi tú fotku so slzami v očiach (cítila som, že bez slov hovorí, že oni ho milovali) ... a hovoril mi o tom, že nikto z rodiny za ním neprišiel... cítil sa rodinou zabudnutý. ... pomedzi to, čo hovoril, hladil mi ruky a opäť opakoval: MNE kúpila RIADITEĽKA veterníky ... a slzy sa mu vždy zaleskli v očiach. ... ...
Pán Horník zjedol na druhý deň s chuťou i druhý veterník, ktorý síce opäť vyvracal ... ale to pre neho nebolo dôležité, dôležité preňho bolo to, že jeho najobľúbenejší koláč, veterník, JEMU kúpila RIADITEĽKA. ... ... potom pán Horník upadol do agónie. Bola som ešte pri ňom; zdalo sa, že už nevníma a každý dych sa mi zdal ako posledný. ... obdarovala som ho nežnými pohladeniami po hlave s túžbou, aby ich cítil v tejto chvíli ako pohladenia svojej mamy. ... a o pár dní v ovzduší domova, ktoré sme sa usilovali pre neho vytvoriť, zomrel.

Cítila som sa šťastne a ten pocit vo mne ostáva ... šťastne z toho, že som mohla tomuto pomerne mladému mužovi splniť jeho posledné prianie, že som mu mohla dať pocítiť, že je dôležitý, milovaný a že som mu mohla dať príležitosť odovzdať mi svoj bozk vďaky prežiarený iskrou v očiach a zavlažený slzami.

Vždy v takejto chvíli moje srdce kvitne vďakou za to, že môžeme sprevádzať zomierajúcich, že môžeme tíšiť nielen ich fyzické bolesti ale i bolesti duše, že im môžeme dať pocítiť, že majú svoju hodnotu, že sú dôležití a hodní úcty a lásky."


Diskusia