Proti prúdu

Bezdomovci, ľudia ako my

Energia pre život

12. november 2014 10:00

O ľuďoch bez domova často v spoločnosti kolujú rôzne mýty. Etnologička Nina Beňová vo svojej knihe reaguje na tie najčastejšie.

O ľuďoch bez domova často v spoločnosti kolujú rôzne mýty. Nina Beňová, výskumníčka spolupracujúca s organizáciou Proti prúdu, vo svojej knihe Bezdomovci, ľudia ako my reaguje na tie najčastejšie. Naše občianske združenie Proti prúdu, o.z. ju vydalo v roku 2008. Celú knihu si môžete stiahnuť tu.

1. Ľudia bez domova si môžu za svoju situáciu sami

Pravdou však je, že za každým bezdomovectvom stoja tak subjektívne ako aj objektívne príčiny v rôznom pomere. Bezdomovectvo nie je výsledkom osobného rozhodnutia človeka. Je to výsledok krízovej situácie, ktorú nezvládol tak jednotlivec ako aj jeho okolie a sociálna sieť. Bezdomovectvo nehovorí len o neschopnosti a nekompetentnosti človeka bez domova, ale aj o neschopnosti spoločnosti postarať sa o svojich najslabších a najzraniteľnejších. Rozsúdiť a určiť, prečo človek stratil strechu nad hlavou je veľmi komplikované a možno aj nenáležité.

2. Ľuďom bez domova ich situácia vyhovuje a nechcú sa zmeniť

Pravdou však je, že nikomu nevyhovuje spávať na ulici, mrznúť a hladovať, zažívať ponižovanie a doprosovať sa pomoci, žiť v neistote a strachu. Človek bez domova už len väčšinou rezignoval a nie je schopný ďalej so svojím životom nič robiť. Neverí, že je možné sa zmeniť, že to má vôbec nejaký význam. Nemá pre koho. Zvykol si a nevie inak. Alebo trpí závislosťami, ktoré si vyžadujú dlhodobé liečenie a úplne pohltia jeho svet. Niekedy sám vyhlasuje, že mu je na ulici dobre, len aby sa nemusel pred druhými ponížiť a priznať úplné zlyhanie. Väčšina ľudí bez domova však túži po zmene, túži po práci, domove a rodine, len nevie ako na to a väčšinou ani nemá možnosti pre radikálnu zmenu.

3. Ľudia bez domova sú nebezpeční, väčšinou sú to páchatelia trestných činov s asociálnym správaním

Pravdou však je, že len určitá skupina sa uchýli ku kriminalite, najmä k drobným trestným činom. Naopak, väčšina ľudí bez domova sa stáva obeťami trestných činov - fyzických útokov (niekedy aj s následkom smrti), krádeží, týrania či vydierania. Bezdomovectvo síce narušuje sociálne väzby človeka a jeho sociálny život, to ale neznamená, že je automaticky sprevádzané kriminalitou, či tzv. asociálnym správaním.

4. Všetci ľudia bez domova sú alkoholici a závislí

Pravdou však je, že len určité percento ľudí bez domova tvoria závislí ľudia. Podľa národnej koalície bezdomovcov v USA je to len 40% ľudí bez domova (zdroj: www.nationalhomeless.org). Iné číslo, ktoré je z ambulancie lekára pre ľudí bez domova v Prahe, dokonca hovorí, že len 23% ľudí bez domova, ktorí ambulanciu navštívili, trpelo nejakou závislosťou. Všetci ostatní, 77%, problémy so závislosťami nemali (Šupková, Danuše: Zdravotní stav bezdomovců v České Republice. In: Zdravotní péče o bezdomovce v ČR, Praha 2007).

5. Všetci ľudia bez domova sú leniví, nechce sa im pracovať a žijú zo sociálnych dávok

Pravdou však je, že existuje skupina ľudí bez domova, ktorá pracuje - brigáduje alebo má dokonca dlhodobé zamestnanie. Ak ľudia bez domova nepracujú, nie je to primárne kvôli ich lenivosti, ale skôr kvôli chronickému nevyspatiu, zlému zdravotnému stavu, zvyku a neschopnosti pracovať. Na druhej strane, nie je ani dostatok zamestnávateľov, ktorí by reálne človeku bez domova ponúkli zamestnanie a boli ochotní platiť všetky odvody. Mnoho ľudí bez domova nemá doklady alebo sa nezdržuje na mieste trvalého bydliska a preto vôbec nepoberá sociálne dávky.

6. Všetci ľudia bez domova sú špinaví, smrdia a prenášajú choroby

Pravdou však je, že mnohí ľudia bez domova dbajú o svoju hygienu. Svedčí o tom aj veľký záujem z ich strany o hygienické služby. Niektoré inštitúcie, ktoré disponujú hygienickými službami, nie sú schopné pokryť dopyt zo strany ľudí bez domova, ktorí sa musia zapisovať do poradovníkov. Taktiež nákazlivými chorobami trpí len určitá skupina ľudí bez domova žijúcich na ulici, ktorá dlhodobo nemá k dispozícii prístrešok a nie je schopná alebo nemá možnosť dodržiavať hygienické zásady.

7. Služby pre ľudí bez domova spôsobia húfnu migráciu všetkých ľudí bez domova na miesto poskytovania služby

Pravdou však je, že ľudia bez domova sa väčšinou na danom mieste zdržujú už dávno predtým, než tam bola vybudovaná nejaká služba. Zariadenia a služby ich naopak z ulice stiahnu a poskytnú im možnosť hygieny, stravy, či základného poradenstva. Každý bezdomovec bude radšej čas tráviť v nejakom zariadení, kde sa môže vyspať, najesť, napiť, umyť, či len posedieť pred televízorom, akoby mal mrznúť na ulici. Skúsenosti zo zahraničia dokazujú, že umiestnenie služieb práve tam, kde sa ľudia bez domova najviac nachádzajú, čiže v centrách miest, bolo najúčinnejším riešením ako dostať ľudí bez domova z ulíc. Ak je človek bez domova v nejakom zariadení alebo využíva nejakú službu, dostane sa do kontaktu so sociálnym pracovníkom, ktorý ho môže podchytiť a pomôcť mu začať riešiť jeho problémy. V Škótsku sa týmto prístupom podarilo za päť rokov znížiť počet ľudí bez domova, ktorí prespávali priamo na uliciach, o dve tretiny.

8. Nie je to závažný problém a charitatívne organizácie ho vyriešia

Pravdou však je, že bezdomovectvo je závažným sociálnym problémom, ktorý značne narastá, ak spoločnosť nejaví záujem o jeho riešenie. Účinná pomoc sa nemôže zakladať len na poskytovaní služieb, ktoré zvykne ponúkať charita – stravy, šatstva alebo prístrešku, pretože tie síce pomôžu, aby človek neumrel, ale len samotné nestačia na to, aby sa začlenil do spoločnosti. Na to je potrebná súčinnosť verejnosti, tretieho sektora, samosprávy a vlády SR. Snahy o vyriešenie problému bezdomovectva sa na jednej strane musia opierať o kvalitnú sieť služieb podporenú zákonom, zameranú aj na uspokojovanie a rozvíjanie „vyšších“ potrieb, ako len tie základné a na druhej strane, o spoločnosť, ktorá trpí čo najmenšou mierou predsudkami a vytvára možnosti na prijatie človeka bez domova.

9. Ľudia bez domova nechcú našu pomoc a ani si ju nezaslúžia

Pravdou však je, že mnohí ľudia bez domova si bez pomoci druhých nedokážu zabezpečiť ani základné existenčné potreby. No a začleňovanie človeka bez domova do spoločnosti je bez pomoci a ochoty samotnej spoločnosti nemožné. Práve ľudia, ktorí pomoc odmietajú, sú často vo veľmi zlom fyzickom aj psychickom stave, niektorí možno trpia aj duševnými poruchami. Nieže by pomoc nechceli, len neveria, že akýkoľvek skutok by mohol zlepšiť ich život a úplne rezignovali na svoju situáciu. A či si našu pomoc zaslúžia? Poznáte to...obézneho človeka so zlou životosprávou, ktorý má napríklad problémy so srdcom, sa tiež lekár neopýta, či si zaslúži jeho pomoc.


Diskusia